Červená veža smrti

Mali to byť najkrajšie roky ich života. Mária a Ján zavŕšili svoju osudovú lásku manželstvom a Ján sľúbil svojej milovanej žene, že sa o ňu a ich malé deti vždy postará. Svoje predsavzatie však nedokázal naplniť, pretože do ich osudov zasiahol nastupujúci režim na čele s komunistickou stranou a Ján sa stal jednou z nevinných obetí, ktoré si nová doba žiadala ako demonštráciu svojej moci.

Vždy si o sebe myslel, že je tvrdý chlap a nebojí sa bolesti. No byť hrdinom nie je také ľahké, ako sa zdá. Človek má v sebe silno zakorenený pud sebazáchovy, chce sa chrániť pred bolesťou, pred smrťou. Nervové receptory vedia, že sa blíži bolesť, dajú telu signál k tomu, aby sa pripravilo, aby sa začalo brániť. Človek chce byť hrdina, no aj tak sa mu roztrasú kolená, spotia dlane, zovrie hrdlo a rozbúši srdce.

Jánovým trestom bola nielen nebezpečná a ťažká práca v jáchymovských uránových baniach, ale tiež vedomie, že jeho rodina zostala bez jeho pomoci, bez prostriedkov, vzdialená stovky kilometrov. Zmyslom jeho života sa stal boj o každodenné prežitie v podmienkach pripomínajúcich koncentračné tábory.

Po návrate domov sa Ján zo všetkých síl snažil zabudnúť na čas strávený vo väzení. A to isté žiadal i od svojej manželky. No trpkosť krivdy mu aj naďalej zostávala na jazyku i v srdci. Chcel ospravedlnenie, musel počuť, že je nevinný. Potreboval rozhrešenie...

"A čo chceš robiť?" spýtala sa a ani sa nepokúšala schovať urazený tón v hlase.
"Žiť," odvetil jednoducho. "Žiť dobrý život, tak ako sa o to už roky pokúšam. Starať sa o rodinu, pracovať, modliť sa, pomáhať deťom, ľúbiť svoju ženu, opravovať topánky, dorábať víno, chovať zajace... Len tak jednoducho žiť. Som obyčajný človek, s obyčajným životom, a tak to aj zostane."

Autorka nemusela po námet na svoj román chodiť príliš ďaleko. Príbeh Jána a Márie je skutočným príbehom jej starých rodičov. Románom o obyčajných ľuďoch, ktorí túžili po jednoduchom šťastí, láske a spravodlivosti.